lady.sk
AKLINIK B 468X60

 
Napíšte nám svoje otázky, pripomienky, návrhy, nápady, požiadavky na redakcia(`na`)lady.sk
 
PRIHLÁSENIE


  Zapamätať heslo

Nová registrácia
Zabudnuté heslo

Registráciou získavate ochranu mena v poradni a v komentároch k článkom.
 
PORADŇA

Dnes pribudlo:
0 tém, a 2 reakcií.
Včera pribudlo:
1 tém, a 77 reakcií.

 
Z ARCHÍVU
 
Nedeľa, 01. November, , Dnes oslavuje Denis/Denisa
  KATALÓG Informácie    Pridať firmu 
Móda, módne odevy, bielizeň Obuv, kabelky Módne doplnky, klenotníctva Kozmetika, parfuméria Skrášľovacie salóny, služby, pobyty Zdravie, výživa
Dove - krása bez príkras

  Spracoval(a) : Jana Osuská
Dátum : 4.2.2004
späť
Späť

Poslať
 

Prirodzená krása

Synonymom krásy ženy je jej prirodzenosť. Každá žena je krásna a krása každej z nás je neopakovateľná a jedinečná. Splynúť s davom už dávno nie je v móde. Individuálna a prirodzená krása je ozdobou každej ženy. Prirodzená krása ženy je nesmrteľná a určite si môžeme odsúhlasiť zlaté pravidlo, že boh sa ukrýva v detaile. Elegancia, štýl a prirodzená krása sú neodolateľné.

Vonkajšia a vnútorná krása by spolu mali harmonizovať. Veď to, čo je na povrchu, by malo ladiť s tým, čo máme vo vnútri.

„V živote ženy existuje moment, v ktorom si uvedomí, kým je. Moment, v ktorom končí večné hľadanie a nastáva prijatie samej seba a všetkých svojich nedostatkov. Moment, v ktorom sa riadi sama sebou a nie svojím okolím. TEN moment nastáva u niektorých žien v dvadsiatke, u iných v päťdesiatke a u niektorých nikdy.“
  
Snehová vločka

Hovorí sa, že každá snehová vločka je unikátna. Prečo sa nám zdá, že jedna vločka je krajšia ako iná? Pravdou je, že škaredá snehová vločka neexistuje. Krása snehových vločiek je vo vnútri, v ich individualite.

My máme na rozdiel od snehovej vločky viac času na prežitie svojej individuálnej krásy.
Je len na nás prebudiť v sebe rovnakú jedinečnosť, akú ukrývajú snehové vločky. Práve individualita je to najkrajšie, čo v sebe človek skrýva. 

Krása a žena
PhDr. Jana Skarlantová

Krása a žena - túto nerozlučnú dvojicu by sme s trochou nadsádzky mohli vnímať tiež ako synonymum: krása = žena - a naopak. To preto, že odpradávna predstavovala ideál krásy práve žena. Na tom sa nezmenilo nič od praveku až po súčasnosť. Čo sa však výrazne menilo, bol práve onen ideál krásy. Veď krása je „premenná estetická kategória“ - ako hovorí estetika. Nie je však potrebné študovať estetiku ako vedu, aby sme poznali, že sa názory na krásu menia - a na tú telesnú doslova viditeľne. Stačí si prezrieť módne časopisy pred sto rokmi a „postaviť vedľa seba“ kyprú secesnú dámu zašnurovanú v korzete a štíhlu, sporne oblečenú modelku 21. storočia. Čo však znamená jedno storočie v histórii? Za premenami ideálu krásy sa musíme vydať na samotný počiatok ľudstva.

Nezavedieme vás do raja, ale do temných pravekých jaskýň! Tam totiž začína história ľudského rodu. Tam musíme tiež hľadať prvý symbol ženy - prvý ideál krásy. Namiesto „rajskej legendy“ sa pred nami hromadia výsledky starostlivého štúdia archeológov, geológov, antropológov... Je to menej poetické? Zato omnoho presnejšie. Praveké „Venuše“ zarážajú bujnosťou tvarov. Prezrádzajú, že odpradávna telesný ideál vychádzal z funkcie ženy v spoločnosti. Obdivovaná telesná krása išla teda ruka v ruke s tými vlastnosťami, ktoré žena symbolizovala, v čom bola jej „rola“ nezastupiteľná. V prvotno-pospolnej spoločnosti bola žena predovšetkým „matkou rodu“. Vďaka jej plodnosti bolo spoločenstvo silné, prežilo v tvrdých podmienkach civilizáciou takmer nedotknutej prírody. Z tohto pohľadu musíme vziať „na milosť“ Vestonickú Venušu, i keď by nás dnes prirovnanie k tejto pravekej krásavici asi nepotešilo. To preto, že Venuša - symbol ženskej krásy - je v našej kultúre spájaná s ideálnymi proporciami. Za tento ideál krásy (a nielen zaň) vďačíme antike.

Božská krása Venuší
Krása vo viditeľných veciach, rovnako ako vo všetkom ostatnom, spočíva v symetrii a proporciách.
(Plonius - grécky filozof, 250 - 270 n. l.)

Ideál krásy po prvýkrát v histórii definovali práve Gréci. Krása pre nich znamenala dokonalý súlad všetkých častí v jediný, harmonický celok. Tento princíp sa stal meradlom krásy, ktorú označujeme ako „klasickú“. Stala sa totiž vzorom i pre umenie iných národov a iných storočí.

Odev starovekého Grécka sa stal praktickým naplnením týchto zásad. Spojil krásu s účelnosťou. Napriek tomu, že bol  tvar odevu vytvorený veľmi jednoduchými prostriedkami - bez strihu a šitia - spĺňal vlastne všetko, čo od odevu očakávame i my: maximálne rešpektoval telesné rozmery, pohyb i individualitu. Voľne riasené tkaniny aranžované priamo na tele nechávali vyniknúť jeho kráse. Ideálnu krásu ženského tela oslavuje nespočetne veľa dochovaných výtvarných i literárnych pamiatok. Literatúra navyše prezrádza, že ide o starostlivo pestované telo. I keď už v 5. storočí pred n. l. existovali v Grécku verejné a dokonca vytápané kúpele, vznešenejšie ženy sa kúpali doma v nádrži na podstavci. Starostlivosť o telo však kúpeľom nekončila. Okrem vonných olejov na natieranie tela používali ženy i špeciálne „depilačné” prostriedky. Ku kozmetickej výbave žien patrili kovové zrkadlá s rukoväťou a samozrejme hrebene zo slonoviny, z korytnačieho panciera alebo bronzu. Dlhé vlasy boli rovnako znakom ženskej krásy (krátke vlasy nosili len otrokyne). Chcete vedieť, ako vyzerala príprava jednej z najkrajších gréckych bohýň - Héry, keď sa chystala na schôdzku s Diom? Používala veľmi podobné prostriedky, ako používame dnes.

Najskôr božským mydlom si zo svojej ľúbeznej pleti
všetky poškvrnky zmyla, potom telo si natrela božským
olejom, príjemným, mastným, ktorý vydával nádhernú vôňu,
kedykoľvek len dosť málo sa v paláci s kovovým prahom
pohol, vonný ten opar hneď naplnil zem i nebo.
Tým teda krásnu pleť si natrela, sčesala vlasy,
rukami z prameňov tých si uplietla pletence lesklé,
nebesky krásne, ktoré splývali z božskej tej hlavy...
                                                                 (Homér - Ilias XIV)

Vznešené ženy starovekého Ríma prijali grécky riasený odev i grécke zákonitosti krásy, ako dosvedčujú mnohé dochované Venuše. V starostlivosti o telesnú krásu šli Rimanky ešte ďalej. Snažili sa zlepšiť postavu pruhom látky alebo jemnej kože, ktorý si obtáčali okolo pŕs. Tu môžeme hľadať predobraz prvej podprsenky. So vzrastajúcim prepychom cisárstva sa rozšírilo medzi ženami i rafinované líčenie. V množstve líčidiel vznešené rímske ženy za nami nezaostávali. Líčidlá prírodného pôvodu sa dovážali zďaleka a boli veľmi drahé.  Tvár nalíčená na bielo sa stala znakom vznešených žien, červené líčidlo sa používalo na líca a pery, čierne na obočie a riasy. K výbave vznešených žien patrili i parfumy uchovávané v malých sklenených nádobkách, na zvýšenie efektu sa používal  zlatý púder. Komplikované účesy vyžadovali pomoc hneď niekoľkých otrokýň. Dlhé vlasy sa kučeravili pomocou želiezok. Móda svetlejších vlasov si vyžiadala dokonca parochne z vlasov zajatých germánskych dievčat. Túto nákladnú náhradu si však mohli dovoliť len bohaté patricijky. Tie chudobnejšie sa pokúšali vlasy zosvetliť špeciálnym mydlom vyrábaným vraj z kozieho loja a bukového lístia. Čo by však ženy neurobili pre krásu! Ideál svetlovlasej antickej krásky prebrala o storočia neskôr i renesancia.

Mona Lisa a tie ďalšie
Kto by nepoznal spanilú tvár Mony Lisy presvetlenú „záhadným“ úsmevom? Jej oduševnená krása sa stala snáď najpovestnejším symbolom renesančnej ženy. Každá doba si vytvára svoj typický ideál krásy. Ako mali vyzerať renesančné krásavice, vieme celkom presne. Taliansky básnik a novelista Angolo Giovanni Firenzuola ich popísal doslova od hlavy po päty:

„Vlasy žien majú byť jemné, husté, dlhé
a zvlnené, farbou sa majú podobať niekedy zlatu, inokedy medu alebo žiarivým lúčom slnečným. Postava má byť veľká, pevná, ale pritom ušľachtilých tvarov. Nadmerná veľkosť sa nepáči rovnako ako malé a chudé telo. Biela farba pokožky nie je krásna, lebo sa javí príliš bledá, koža má byť ľahko zružovelá krvným obehom... Očné beľmo nech sa modrasto leskne... Samotné oko má byť veľké a oválne... Pery nech nie sú príliš slabé, ale tiež nie príliš silné, ľahké zdurenie dolnej pery v porovnaní s hornou zvyšuje pôvab úst... Najkrajší krk je oválny, štíhly, biely a bez škvŕn... Ramená majú byť široké... Prvou podmienkou krásneho poprsia je rovnako jeho šírka. Na hrudi nesmie byť vidieť žiadna kosť. Dokonalé prsia sa zvyšujú tak mierne, že sa očiam prechod takmer stráca. Musia byť pevné, nesmú byť príliš malé, hoci mnoho žien považuje drobné prsia za prednosť... Najkrajšie sú dlhé, štíhle, dole útle nohy so snehobielymi lýtkami, ktoré končia malým, úzkym, nie však vyziabnutým chodidlom.. „

Pokiaľ premeriavate svoje proporcie s týmito požiadavkami, majte na pamäti, že ide o ideál. A ten „do bodky“ mohli splniť snáď len ženy v predstavách básnikov a na plátnach renesančných maliarov. Napriek tomu však tento „traktát o ženskej kráse“ vypovedá, že sa po období stredoveku, ktorý zavrhoval všetko telesné, stala ideálom opäť žena prirodzených, harmonicky vyvážených tvarov. Ženský odev túto predstavu naplno rešpektoval a svojim riešením podporoval. Po prvýkrát sa výrazne oddelil živôtik od sukne a zdôraznil štíhly pás. Plastické riasenie sukne a rukávov podporovali i tuhé a krásne odevné materiály, predovšetkým hodvábne atlasy, brokáty, damasky... Ženy zámožných mešťanov sa začali riadiť dobovým príkazom: „Nech ťa nemrzí žiaden výdaj vynaložený na tvoju krásu...“

Dievčatá vstupovali do manželstva vybavené nielen hmotnou „výbavou“ zodpovedajúcou ich spoločenskému postaveniu, ale i cennými radami na zachovanie krásy, a teda i manželskej lásky. Kozmetika slávila nebývalý rozkvet. Renesancia pridala k starým receptúram nové. Existovali recepty na schudnutie i pribratie, všemožné návody na „zachovanie krásy“, recepty na „zdravotnú pleťovú vodu“, na prípravu voňaviek a púdrov, na špeciálne mydlá zosvetľujúce vlasy i recepty na „rozžiarenie očí“. Táto bohatá škála receptúr vychádza z nového záujmu o telo a jeho vzhľad, ale odráža i rozvoj farmácie a alchýmie. Do liekov a kozmetických prípravkov sa napríklad pridával prášok z drahých kameňov, o špeciálnych účinkoch ktorých nikto nepochyboval. I keď recepty z hadieho tela budia dnes úsmev, prírodná kozmetika vychádzajúca zo štúdia botaniky je celkom „moderná“. Tiež renesančné príslovie „čo bylina - to liek“, vzala naša doba na milosť.

Zašnurovaná krása
Renesančná úmernosť sa v baroku rozvinula v plné, až prebujnelé tvary. Telesným ideálom sa stala žena „plnoštíhla“ – jemne povedané. Presnejšie by bolo: žena obézna. Za barokovo vyklenuté krivky,  ktoré si pochvaľovala architektúra, sa žiadna žena nemusela hanbiť. Naopak. Baroková móda ich ešte zdôrazňovala a zväčšovala. Používala na to osvedčené prostriedky: odvážne dekolty, úzky pás a hojnosť spodničiek. V prostredí aristokracie, s dôrazom na reprezentáciu a vonkajšiu okázalosť, sa móda v rukách žien stávala mocnou zbraňou. Záľuba v mohutných, objemných tvaroch sa uplatnila predovšetkým na širokej sukni vystuženej množstvom spodničiek.


Rokoko - posledná fáza barokového štýlu - šírku sukní ešte zväčšilo. Krinolína vystužená nosnou konštrukciou dosahovala úctyhodné rozmery. S jej obrovskou hmotou kontrastoval štíhly - „osí“ pás a vysoko vyšnurované poprsie. Ženská krása vystavená na obdiv, však bola vykúpená ťažko, niekedy doslova bolestne. Živôtik barokových i rokokových šiat bol vystužený rybími kosticami a jeho líniu vytvárala šnurovačka. Ideál krásy bol veľmi nepohodlný i nezdravý. Zošnurované dámy stáli dlhé hodiny pri dvorných ceremoniáloch. Nedivme sa ich častým mdlobám! Veď na takúto vysokú šnurovačku sa spotreboval až  kilogram veľrybích kostíc. Ani v intímnom prostredí domova si dámy príliš neodpočinuli. Podľa francúzskych predpisov na ľahkú šnurovačku k negližé stačilo „len“ pol kilogramu rybích kostíc.

Francúzska buržoázna revolúcia zmietla nielen kráľa Ľudovíta XVI., ale i všetko, čo pripomínalo vládu aristokracie. Hlavy v parochniach končili pod gilotínou! Nie je divu, že sa dámy veľmi rýchlo rozlúčili s rokokovou módou krinolíny a „osieho“ pásu. Občianky novej republiky Francúzska sa inšpirovali módou republiky antického Ríma. Módny ideál sa premenil. Ženský odev neprekvapuje svojou klasickou jednoduchosťou ako skôr ľahkosťou a priesvitnosťou. Šaty z doby direktória sa pomaly vošli do tašky! Akoby nie, keď sa módou stala nahota - rafinovane zastrená ľahkým mušelínom, priesvitným batistom či priehľadným tylom. Ľahučké šaty inšpirované antikou mali pás posunutý vysoko nad prirodzenú líniu, poprsie odkrýval hlboký výstrih, krátke rukávy úplne obnažili paže. Nie je divu, že mravokárcovia volali po návrate krinolíny, ktorá vraj slúžila slabým ženám ako ochranná hradba ich cnosti! Zdalo by sa, že vzdušné a splývavé šaty v porovnaní s deformujúcimi korzetmi a obručami rokokovej krinolíny predstavujú ozdravenie. Ale nič sa nesmie slepo napodobňovať! Antický odev - ideálny pre horúce podnebie - sa ukázal pre drsnejšiu klímu ako nedostatočný. „Nahá móda“ zanechala na zdraví žien trvalé následky: zápaly vaječníkov (nazývané poeticky ”mušelínová choroba”), zápaly dýchacích ciest i smrteľné zápaly pľúc.

Ozdravenie módy urobil sám Napoleon. Nešlo mu o zdravie žien, ale o financie. Jemné mušelíny sa dovážali za veľké peniaze z Indie, kašmírové šály z Orientu. Keď sa Napoleon stal cisárom Francúzska, zakázal nákladný dovoz módnych látok a posilnil tým francúzsky hodvábnický priemysel.

Celé 19. storočie určovala ideál krásy buržoázia. Táto nová vedúca spoločenská vrstva bohatla a svoju prosperitu viditeľne dokazovala. Žena sa stala objektom spoločenskej reprezentácie. Hladké empírové šaty už zďaleka nestačili. Móda vystriedala niekoľko štýlov i siluet, vrátila sa dokonca k nepraktickej krinolíne, až sa na konci 19. storočia zrodil nový životný štýl: secesia. Tým bol vytvorený i nový ideál ženskej krásy. Secesná móda štylizovala ženskú postavu do štíhleho X. Napomáhala tomu osvedčenými prostriedkami: rozšírila rukávy - jednu dobu dokonca tak, že sa opäť podobali na údenú šunku. Štíhly pás bol výsledkom šnurovačiek a rôznych „zdravotných“ korzetov, zvonová sukňa splývala v mäkkých záhyboch okolo šnurovacích topánok až na zem. Módnu splývavú líniu umožňovali ľahké a vzdušné materiály dámskych šiat. Napriek kráse a jemnosti materiálov (vynález umelého hodvábu v r. 1884 ) boli secesné dámy uväznené v šatách od hlavy k päte. Ani v lete neodkladali pančuchy, spodničky, korzety, rukavice, klobúky, slnečníky. Krásna pleť musela byť belostná, preto bola chránená rozmernými klobúkmi, závojmi i slnečníkmi. Kozmetické firmy produkovali nielen biele púdre, ale i rôzne toaletné vody na bielenie pleti. Ruky chránili rukavice (v zime kožené, v lete háčkované). Nie je treba dodávať, že tento ideál krásy spĺňali len ženy, ktoré nemuseli pracovať a mali i na domáce práce služobné. Ich úlohou bola reprezentácia úspešnosti manžela. A tú vykonávali svedomito: na mestských promenádach, plesoch,  dostihoch, v kúpeľoch... Táto „belle epoque“ (krásna epocha) sa však končila prvou svetovou vojnou.

Premeny ženy
Povojnový svet bol svetom nových ideí i vekom nových objavov a technických vymožeností. Ich rýchle šírenie medzi masami ľudí sa nieslo v duchu demokracie a racionality. Modernosť sa stala príkazom doby i všeobecne uznávaným heslom. Menilo sa všetko staré, zmenil sa i ideál ženy. Emancipácia, o ktorú sa predtým ženy márne usilovali, sa uskutočnila takmer „cez noc“. Ženy sa postavili po boku mužov ako ich rovnocenné partnerky v práci, v športe i v zábave. Stali sa ekonomicky i spoločensky nezávislými. Ideálom modernej ženy sa stalo štíhle dievča podobné viac chlapcovi než žene. Malo plochú hruď, útle boky a rovné, hranaté ramená. Silueta „la garconne“ („chlapec“) teda poprela všetko ženské, čo zdôrazňovali predchádzajúce štýly. Nový ideál bol výsledkom emancipácie ženy, jej sebavedomia i nového životného štýlu.

V mene modernosti a emancipácie sa ženy zbavili „príťaže“ dlhých vlasov - tejto odvekej prirodzenej ozdoby i symbolu ženstva. Začali nosiť účes z krátkych vlasov známy ako „bubikopf“ - chlapčenská hlava. Pochopiteľne, že sa táto priam revolučná premena ženského vzhľadu neobišla bez protestov a diskusií. List Neue Prager Presse usporiadal medzi významnými umeleckými osobnosťami anketu o strihu ženských vlasov. Zakladateľ modernej architektúry a propagátor nového životného štýlu - Adolf Loos - odpovedal:

 “Prečo vlastne majú byť dlhé vlasy ženskými a mužské krátkymi? Predpisovať ženám, že musia nosiť dlhé vlasy, pretože dlhé vlasy vzbudzujú rozkoš a ženy sú na svete len na to, aby zaopatrovali toto erotické vzrušenie - nie, to je drzosť! Pracujúce ženy nosia buď nohavice, alebo krátke sukne. A ženy, ktoré nemajú vôbec nič na práci, nech s pánom bohom ťahajú za sebou svoje dlhé šaty.“

Výrazom racionality a funkčnosti sa stali tie najjednoduchšie šaty, ktoré si vieme predstaviť: „rúra“ s otvorom pre hlavu a ruky. Čo však šokovalo spoločnosť ešte viac, bolo odhalenie ženských nôh, po storočia starostlivo zakrývaných dlhými sukňami. Sukne sa tak skrátili, že okolo roku 1925 sotva zakrývali kolená! Vraj to bol v tej dobe odvážnejší čin než neskôr prvé minisukne.

Maximálne odkrytie ženského tela, odmietnutie všetkých deformujúcich pomôcok nastolilo nový ideál krásy: ženské telo pestované športom. Športové aktivity, ktoré boli do tej doby len doménou mužov, sa stali prístupné i ženám. Pohyb na vzduchu so sebou priniesol i nový ideál krásnej pleti: pleť prirodzená, v lete opálená slnkom. Tento ideál sa v  podstate udržal až do súčasnosti, podobne ako mnoho z toho, čo nastolila „moderna“ dvadsiatych rokov 20. storočia.

V druhej polovici 20.storočia ideál prirodzenej telesnej krásy posilnil i novú požiadavku: mladý vzhľad. Nastupujúca generácia mladých, silná nielen početne, ale i ekonomicky, vytvorila nový životný štýl. Navonok bol vyjadrený módou minisukní a džínsov, štíhlym zjavom (manekýnka Twiggy), novým typom hudby a diskotékových tancov...

To všetko, čo priniesli šesťdesiate a ďalšie roky, by sa dalo vyjadriť jedným slovom: sloboda. Pocit osobnej slobody podporovaný na jednej strane demokraciou, na druhej strane všestrannou ponukou prosperujúcej spoločnosti, umožňuje vybrať si osobný ideál krásy. Neexistuje jedna jediná „norma krásy“, ako to bolo v minulosti. Nie je predpísaná ani dĺžka vlasov, ani sukní (pre ženy dokonca prestali byť záväzné vlasy i sukne). Možné je všetko! Cez tento zdanlivý chaos, môžeme vysledovať to, čo všetky variácie ženskej krásy spája (možno skryto, ale o to pevnejšie): zdravé telo, o ktoré sa žena premyslene stará.

Krása Dove

Krása Dove je jednoduchá a jemná. Je to krása, ktorá nekričí a je vnímaná ako príjemná a nevtieravá. Nadčasovosť a nekomplikovanosť sú  vlastnosti, ktoré zdôrazňujú krásu Dove.

Dove je kozmetickou značkou, ktorá sa snaží rešpektovať každú ženu aj jej väčšie, či menšie nedokonalosti. Uznáva jej individuálnu krásu a netlačí ju do žiadnych módnych stereotypov a vzorcov. Vie, že pre spokojnosť každej  ženy  je dôležitá aj vnútorná krása a snaží sa ju v tom podporovať.

Nové dezodoranty


Diskusia k článku:

Ten koniec k tomu clanku vobec nepasuje..
Neregistrovaný - Lenka-Talianka, 4.2.2004 13:12
to sme potrebovali. dakujeme
Neregistrovaný - , 18.10.2005 18:01
Príspevok :
Autor :
E-mail :
Prispievate ako neregistrovaný používateľ. Prihlásiť sa môžete v ľavom stĺpci.
NAJČÍTANEJŠIE
 
REKLAMA
BIOTRUE banner 109 sutaz
 
REKLAMA
 
PARTNERI
Slovensky paraolypijsky vybor
 
NAJNOVŠIE
 
HĽADAŤ

v článkoch
v poradni
v katalógu
 
LADY emailom
V prípade že máte záujem pravidelne odoberať spravodajstvo z nášho servera, prosím zadajte vašu e-mailovú adresu a stlačte tlačítko Prihlás.

 
 
(c)2016 Fornet. Všetky práva vyhradené. redakcia(`na`)lady.sk
Nezodpovedáme za obsah príspevkov pridaných zvonku!!!