Buch! Hrozná rana dverí uzatvorila ten hrozný krik Beaty. Už bolo načase. Čo by bolo vhodné ku tomu ešte povedať. Vlastne nič. Tak to bolo už veľa krát. Výčitky, potom udobrenie. Ona ani netušila, že niekedy mala aj pravdu. Zišiel som dolu po schodoch, pri schránkach som zastal, zvesil zo zväzku dva kľúče, hodil ich do schránky. Veľká ťažká železná brána sa za mnou zabuchla. Tiché šero večera s kvapkami dažďa klopkalo okolo mňa a ja som potichu vyšiel do mesta. Nemal som chuť ísť domov, už ma tam nič nečakalo. Znovu by som sedel pri televízore, vŕtal sa vo svojich myšlienkach a potom by som začal pozerať fotografie alebo video. Zostal by som na tom istom mieste ako pred rokmi.

Celé to začalo pred siedmymi rokmi. Boli sme štyria verní kamaráti, ako by sa povedalo z „mokrej štvrte“. Všetci sme boli slobodní, bez záväzkov, samostatne podnikajúci a možno povedať vcelku dobre zabezpečení so stálym slušným príjmom. Koniec júna vyťahoval teplote na stupnici takmer na tridsiatku už niekoľko dní a pohľad okolo seba bol tragický. Samé krásne žubrienky, sukienky nad kolená, holé pupíky. Len zakúsnuť. Slovo dalo slovo a piatok poobede sme zakončili pri jazere s pekným výhľadom na vodu aj so svojím ozdobným rámom vytvoreným z krásnych opálených tiel. Popri nás prechádzala skupinka krásavíc, zjavne bezstarostných čerstvých maturantiek. Neskôr z ich rozhovoru vyplynulo, že už čo to majú na leto vyhliadnuté. Ako to už býva, padlo zopár slov a diskusia bola v plnom prúde. Blížil sa večer, ale domov sa nechcelo nikomu. Vymenili sme si telefónne čísla a dohoda znela, že o deviatej sa stretávame v neďalekom podniku, pobavíme sa a ak bude chuť, môžeme si aj zatancovať. Bol to naozaj veľmi príjemný večer. Zakončili sme asi o druhej a po dohode, že sa vidíme na druhý deň znovu pri jazere sme sa rozišli. Celkom som sa tešil. Nebolo to po prvý raz, čo sme s chalanmi využívali svoje voľno.

Podobný scenár sa opakoval aj na druhý deň. Už pri vode sa vypilo zopár piviek, tak som bočnými uličkami došiel domov a večer som vyrazil radšej taxíkom. Aj slina bola, takže pravdepodobnosť, že niečo ešte vypijem, bola dosť veľká. Celý večer až do neskorých nočných hodín sme sa všetci zabávali, popíjali, tancovali. Pomaly sni neviem ako som sa dostal domov. Ráno, keď som sa prebral, vedľa mňa v Evinom rúchu ešte spala Kamila. Tak ako som bol, zobral som foťák a urobil dáke jej fotky. Potom som vkĺzol k nej. Bolo to šialené ale krásne. Bola to milenka ako z románu. Pri predstave, že má niečo cez osemnásť, trochu ma zamrazilo, ale tá chuť si ju vychutnať bola silnejšia ako akékoľvek rozmýšľanie. Celé sme to so sprchou stihli ráno dvakrát. Mal som z nej pocit, ako by jej dar milovania dala príroda iba pre mňa. Ani som nevedel ako a omotala si ma okolo prsta ako šál okolo krku. Bola mojou partnerkou pre zábavu, spoločnosť, dovolenky, ale keď som po dákych dvoch rokoch spomenul možnosť spoločného života, zasmiala sa mi a povedala, že ona je ešte primladá na to, aby sa vydávala. Ostatné v jej veku si ešte plnými hrsťami užívajú život. Niečo na tom bolo, mala dvadsaťjedna, ja dvadsaťdeväť, nebol to ešte taký tragický vek, aby sa musel človek tvrdo zamýšľať nad svojou budúcnosťou.

Takto plynuli týždne, mesiace. Potom prišiel omyl v obchodoch, stálo ma to veľa energie, aby som všetko ustál a dostal sa vlastne tam, kde som bol. Keď bolo všetko zažehnané, povedal som si, že je najvyšší čas založiť si rodinu. S Kamilou sme sa poznali pomaly šesť rokov. Požiadal som ju aby sa za mňa vydala. Nikdy nezabudnem na pohľad jej očí. Čo v nich bolo? Vtedy som to ale nevedel prečítať. Povedala mi, že ešte je potrebné to nechať na neskôr. Všetko vyzeralo ako predtým, len častejšie musela zostať vo firme. Niekedy som ju podozrieval a sedel som v aute pred firmou a čakal na ňu, či tam naozaj je. Vo firme sa zhaslo a von vyšla iba ona. Nasadla do auta a odišla k sebe domov. Tak to bolo niekoľko krát a ja som sa uspokojil.

Po nejakej dobe som musel vycestovať kvôli dákym papierom na tri dni preč. Keď som prišiel, všetko bolo ako vždy. Pekná večera, milé bozky a v noci vrúcne objatia. Bola to taká istá náruživá Kamila ako v to prvé ráno. Robila so mnou divy. Na druhý deň, keď som prišiel domov, mal som v tom byte čudný pocit, akoby tam niečo chýbalo. A po chvíli som sa presvedčil, že to tak aj je. Z bytu zmizli všetky Kamiline veci, jedine v kúpelni zostal v poháriku zlomený kartáčik na zuby. Nechápal som prečo. Vždy keď sme niekde boli, tak zo žartu, keď prišli na pretras rozchody, ona nechá iba zlomený kartáčik. Nikdy som nemyslel, že taká niečo môže byť pravda (až do tohto momentu). Snažil som sa ju zavolať, bol som u nej v byte, za ňou vo firme. Nebola nikde. Byt prenajatý niekomu inému, vo firme ukončený pracovný pomer a odrezala všetky svoje kontakty s celým svetom. Mal som pocit, ako by mi zobrala srdce. Takto to šlo niekoľko dní a ja som začal chápať, že ona urobila so všetkým koniec. Len som nevedel prečo. Po večeroch som nemal čo robiť, keď som sedel doma, pozeral som fotky či video, nič ma nebavilo, iba som sadol do klubu a popíjal. Domov som sa odviezol taxíkom, vyspal sa, odkrútil veci vo firme a znovu šiel domov.

Takto to šlo niekoľko týždňov. Občas som nezvládol mieru a domov som šiel poriadne naložený. Vtedy začala barmanka do mňa akosi hustiť, že takto nedopadnem dobre. Po troch mesiacoch sa liečba skončila v jej posteli. Stále som v duchu všetko porovnával s Kamilou, ale po nej akoby sa zem zľahla. Beata bola presne jej opakom. Chvíľami som mal pocit, že mi chýba sloboda. Na druhej strane to bolo dobre. Po ôsmych mesiacoch sme sa opäť raz stretli kamaráti z mokrej štvrte a jeden z nich povedal, že videl Kamilu. Moja zvedavosť mi nedala a keď sme na chvíľu zostali sami, tak som ho vyspovedal. Opäť to iba potvrdil že ju videl, mala pekný čierny mercedes na diplomatických značkách. Začal som sliediť, zisťovať, snoriť. Akási nádej vo mne narastala. Neviem, čo som očakával, ale veľmi som túžil ju stretnúť. Vôbec som nemal šťastie. Len Beata stále do mňa zabŕdala, dochádzalo medzi nami stále častejšie k slovným výmenám, niekedy dosť šťavnatým, ona mala jazyk riadne ostrý. Keď som toho mal dosť, išiel som domov, ono sa to vždy dáko dalo do poriadku. Keď som už opäť stratil akékoľvek ilúzie a pomaly celú vec uložil do „spodného šuplíka“, s tým, že kamarát zle videl, ktosi zazvonil pri dverách môjho bytu. Keď som otvoril dvere, nezmohol som sa ani na jedno slovko. Ona ladne vplávala, akoby z bytu odišla ráno, zatvorila dvere, prisala sa mi na ústa a začala ma vyzliekať. Ja som nemal najmenšiu silu odporovať. Moje telo mechanicky vykonávalo pohyby, aké som neplánoval. Vyzliekol som z nej šaty, hodil ju na posteľ a ... To čo sa so mnou dialo, nedokážem ani popísať. Prudké rytmy bokov, jej krásne prsia pritískali sa ku ne, jej zovretie stehien... V biologickom búšení zvieracích inštinktov som dovŕšil vyvrcholenie. Ona s absolútnou spokojnosťou v očiach zatlačila moju hlavu na jej hruď, a ja s poslušnosťou dieťaťa som pomaly ani nedýchal. Vplávala do kúpelne a ja ako psík za ňou. Nedokázal som sa ovládať. Aj ten malý priestor kúpelne mi poskytol priestor pre všetko... Osprchovali sme sa a ja som išiel uvariť kávu. Ona sa išla zatiaľ obliecť. Nevedel som, čo sa jej spýtať ani čo povedať. Vyšiel som von a... Izba bola prázdna. Jediné čo na lístku na stole bolo napísané. Ako milenec si najlepší na svete. Kamila.