Bolo mi mizerne. Potrebovala som s niekým posedieť iba tak a poklebetiť. Preberala som zoznam až výber padol na spolužiačku zo základky. Čas od času sme si zavolali, sadli na kávu a poklebetili o všetkom a o ničom. To bolo práve to, čo som práve potrebovala.

Stretnutie prebiehalo tradične. Iveta štebotala, čo stihla za obdobie od kedy sme sa nevideli. Stihla som sa dozvedieť, že ten jej posledný je už predposledným a mnoho iného, čo ma vlastne ani nezaujímalo.

Počúvala som ju iba na pol ucha. Zo svojich mileneckých zážitkov prešla na susedky (dve z nich som poznala, tak to považovala za dôležité), až skončila pri jej kolegyniach v práci. Vždy mala o čom rozprávať, boli ženský kolektív. Jedna čaká tretie dieťa a skutočnosť bola istá, keď sa už nedalo nič robiť (súcitne som si povzdychla na ňou a počúvala Ivetu ďalej). Iná sa chystá na krásnu exotickú dovolenku a o ďalšej začala rozprávať, ako brilantne dákej krave prebrala chlapa. Vraj celkom dobre vyzerá, Iveta ho sama ešte nevidela , ale čoskoro majú ísť na dáku podnikovú akciu, kde sa s ním asi zoznámi. Nebolo by na tom nič divné, v dnešnej dobe sa toho stáva veľa, ale čosi ma na tom jej rozprávaní predsa len zaujalo. Ako Iveta vycítila trochu záujem z mojej strany, začala perfektným opisom zoširoka rozprávať celú story od začiatku (samozrejme podľa podania kolegyne).

Vraj to celé začalo celkom nevinne. Ona išla na školenie, sadla do svojho auta a vyštartovala. Ani sa nepozrela do spätného zrkadla a to bol problém. Narazila do auta prechádzajúceho vedľa nej. Z auta vyskočil pupkatý päťdesiatnik a začal po nej ziapať ako zmyslov zbavený, že takým kravám by miesto vodičáku mali dávať retiazku a krk, aby ich niekto za ňu poťahoval  a viedol. Chlapík z auta za ním sa na to nemohol pozerať a do celého prejavu vstúpil, že veď to je iba blatník, nech si vymenia adresy a v poisťovni to doriešia. Nakoniec sa aj stalo. Ona mu bola veľmi povďačná. Slovo dalo slovo a on ju ešte odviezol aj na miesto odchodu na školenie. Keď sa o štyri dni vrátila, čakala ju na stole pozvánka na obed. Takto to pomaly začalo naberať na obrátkach. Najprv obedy, kvetinky, potom divadlo, večera. Keď sa od nej Iveta od nej snažila vytiahnuť niečo viac, bola samé tajomstvo. Potom z nej vyliezlo,  že je ženatý desať rokov a vraj s manželkou majú krízu. Po dvoch mesiacoch mal ísť na dáku služobnú cestu a spýtal sa jej, či by nešla s ním. Vrátila sa odtiaľ ako vymenená, žiarila, začala robiť plány.

Bolo mi to čudné. Akosi veľmi sa to podobalo na mňa. S Karolom by sme boli teraz v novembri 11 rokov. Za posledný rok mal stále viac a viac povinností vo firme. Dokonca začal chodiť aj na služobné cesty, na ktoré predtým chodieval jeho šéf. Doma bol unavený. Keď som chcela prelomiť tú stenu medzi nami, Karol mi ani trochu nepomohol a ja som na to sama nestačila.

Precitla som a znovu som sa započúvala do Ivetinho štebotania. Kolegyňa začala naplno plánovať spoločný život so svojím novým partnerom. Vraj tá jeho ani netuší, že ona vôbec existuje, ale on jej prisľúbil, že celú vec zahrá do autu. Veď ich vzťah je aj  tak v kríze. Vraj to takto plynie asi 8 mesiacov. A on už podal aj o rozvod.

Čosi mi začalo hrýzť myseľ, že niečo mi uniklo. Aby som si to utvrdila, nutkalo ma niečo, aby som sa pýtala a snažila sa dozvedieť čo najviac. Pred dvoma týždňami mi Karol oznámil, že si to celé nechal prejsť hlavou a že by chcel náš vzťah ukončiť v kľude rozvodom.  Za posledné obdobie sme sa vraj odcudzili a aj tak sa nám to nedarí napraviť. Bolo mi, ako by ma niekto oblial vedrom vody. Aby to nebolo všetko, niekoľko dní po tom som ho videla s elegantnou blondínou ísť po meste. Nemohla som povedať, že by sa k sebe správali ako milenci, ale ani ako obyčajní obchodní partneri. Večer len tak mimochodom som mu spomenula, že som ho videla cez deň, na čo on len tak odpovedal, že práve išli na pracovný obed s pani Natašou. Tým to celé ukončil. Moja ženská hlava to v sebe aj tak upevnila.

Iveta ešte rozprávala dáke perličky o svojej kolegyni. Mne už pomaly šlo roztrhnúť hlavu, ale neodolala som. Len tak som sa spýtala, že kto je tá kolegyňa. Vraj je to tá, čo sem prišla pred rokom, tá dlhonohá blondína Nataša.

Jej odpoveď mi úplne zobrala schopnosť komunikovať ďalej. Nohy som mala ako z olova, hlavu akoby mi zvierali štyri kovové obruče a ústa mi nevydali ani hlások. Keď sa Iveta začala pýtať, čo sa deje, iba pomaly som začala habkať, že som zabudla na jedno dôležité stretnutie a šéf ma zabije ak to zistí. Rýchlo som jej dala peniaze na stôl a vybehla som na ulicu, kde som sa stratila v dave ľudí.